Další krásný příběh je ve slovenštině, ale věřím, že ho zvládnete přečíst. Přišlo mi to škoda překládat do češtiny, slovenština je krásný jazyk. Je od mé kamarádky Dáši, která nyní žije v Rakousku. S Dášou se znám ze svého pobytu v Londýně, kde jsme pracovaly pro stejnou firmu.
Kulturně bohaté kořeny
Začala som cestovat zo zvedavosti. Lákala ma inakosť. Počas prvej svetovej vojny odišiel do Ameriky jeden člen rodiny, rodina sa rozrastla v USA a chodili nás pravidelně raz za rok navštevovať. V Europe sa naša rodina rozrástla tiež, polovica rodiny pochádza z Čiech, takže s tou jazykovou aj kultúrnou inakosťou som vyrastala od malička. K tej kultúrnej a jazkovej inakosti sa neskôr pridala aj ta geografická, keď som odcestovala po strednej škole do Anglicka za štúdiom angličtiny. Na štúdium v jazkovej škole v Londýně som si zarabala vďaka babysittingu. Našla som si veľa priateľov, zarobila som si peniaze aj na univerzitné štúdium na Slovensku a naučila sa jazyk. Po troch rokoch som sa vrátila domov a začala som študovať. Zatiaľ čo mnohí moji spolužiaci sa s angličtinou trapili a štúdium buď nechali alebo prerušili, aby vycestovali do anglicky hovoriacej krajiny, ja som to mala za sebou a mohla sa plně venovať inym predmetom.
Neumět jazyk jako výhoda 
Moje pobyty v zahraničí som vôbec neplánovala, bola som skor otvorena všetkým možnostiam a to čo bolo práve dostupne, o čom som počula alebo čítala, na tom som sa zamerala. Neskôr som takto vycestovala na štyri mesiace ako babysitter do Pariža. Mojou výhodou bolo, že som nevedela po francúzsky. Kto by si to býval pomyslel? Rodina, do ktorej som sa dostala mala aristokratický povod a chceli niekoho kto ich sa s ich deťmi bude rozprávať vylučně anglicky, takže každý kto veděl francúzsky u nich nemal šancu.
Keďže to bola zamožná rodina, počas týždňa sme bývali v centre Pariža pri Notre Dame, kde som mala vlastný byt. Na víkendy sme chodili do ich zámku s kaplnkou na vidieku.
Pred žiadnou cestou som nemala strach, hoci som bola vo veľmi nebezpečných situáciách, ale vtedy sa asi v človeku, teda aj vo mne, presadil pud sebazachovy. Jednoducho musim prežiť. Okrem toho, verim, že mám aspoň jedneho strážneho anjela, ktorý pri mne stál. Dôležité je, spoznať čo najskor čo najviac priateľov, zoznámiť sa s ľuďmi, vybudovať si sieť známych, pretože nikdy nevieme, kto nám môže pomôcť alebo dokonca aj zachrániť život (hoci sa stretneme len na okamih – čo bol môj pripad.)
Život ukáže, kde být
O tom, či by som v niektorej cudzej krajine ostala, som nerozmýšľala. Brala som to skor tak, že život ukáže. Bola som otvorená každej možnosti. Pobyt som si chcela predlžiť jedine v Mozambiku, pretože tam mi moja práca davala najväčší zmysel. Tam som pracovala s deťmi ulice a s miestnou komunitou. Pačila sa mi aj ich mierumilovňa a priatelska kultúra. Pisal sa rok 2008 a prišla veľká ekonomická kríza a s tým aj finančná stopka projektu, na ktorom som pracovala v medzinárodnom time. Po Mozambiku som ešte cestovala približne mesiac po Juhoafrickej republike, kde som sa o pár rokov vrátila a zorganizovala v Cape Town vlastnú malú rodinnú svadbu.
Žít s místními, nebýt jen turista
Možno to je dane aj mojim znamenim (Strelec), a túžbou po slobodě a nezávislosti, do cudzích krajín som sa vždy tešila, nikdy mi nebolo smutno za domovom, ani som nemala strach. Brała som to všetko ako súčasť môjho života, tešila som sa aj na pobyt v Nórsku, v Německu a v Číně medzi študentmi na univerzite.
Ako turista som ani veľmi necestovala, pre mňa bolo skor dôležité zostať v tej či onej krajine dlhšie a žiť život ako domorodec (nie ako turista). Podľa toho som si vybrala všetko od cieľu cesty (projektu) až po ubytovanie.
Inspirace z rodiny
K „cestovaniu“, resp. zpoznávaniu iných krajín a kultúr ma insirovala vlastná rodina, zvedavosť, túžba naučiť sa nový jazyk, pochopiť tento jazyk, identitu ľudí žijúcich v tej krajině a aspoň trošku preniknúť do ich životov alebo inak povedane, chvíľu žiť ako Nórský študent či „Čiňan“, chvíľu žiť ako „Angličan“, chvíľu žiť ako „bežný obyvateľ Mozambiku“.
Lakali ma skor nepreskúmane a čo najmenej turisticky frekventovane miesta. Na zakladnej škole nam bol prednášať Becko Ondrejovič, ktorý sa tomuto práve venoval, prirode a preskumaniu zatiaľ nedotknutých oblasti, kde eště nevstúpila ľudská noha. Spolu s Pavlom Barabašom o tom nakrútili niekoľko dych berúcich filmov.
Bez cestovania (teda turistiky) si viem život predstaviť, pretože skor „žijem“ s domácimi ako „cestujem“. V posledných rokoch som sa presuvala hlavně kvôli ekonomickým dovodom a rodine. Keď som si založila rodinu, prišli deti, tak ten adrenalín mam teda doma. Po niekoľkých rokoch v Čechách, Nemecku som nakoniec zakotvila v Rakúskych Alpách, kde je toho dosť, čo sa da vidieť, a teda sa už veľmi presuvať nemusím. Domov je pre mňa tam, kde je moja rodina.
